Andrej Babjarčík: jazda, ktorá sa nedá zabudnúť

Florbal bol pre Andreja spočiatku len rekreačnou záležitosťou — okolo rokov 2010/2011 chodieval hrávať do Podolínca ako zimnú prípravu k hasičskému športu, ktorému sa vtedy venoval naplno. Práve tam sa spoznal s Džuskom Šatalom, ktorý ho neskôr dlho lákal do novovznikajúceho klubu Falcons.

Od hasičského športu k florbalu

Zlom prišiel na jeseň 2018, keď Andrej ukončil aktívnu kariéru v hasičskom športe a naplno sa vrhol do tréningového procesu vo Falcons — v čase, keď klub rozbiehal výchovu mládeže a ako jeden z prvých v podtatranskom regióne postupoval do 2. ligy SZFB. Do ostrého kolotoča naskočil až po tridsiatke, čo bolo fyzicky extrémne náročné, no tvrdou drinou dokázal držať krok s oveľa mladšími spoluhráčmi — ešte v poslednej sezóne patril k najlepším v letnej príprave celého mužského kádra.

„Znamená to pre mňa obrovskú hrdosť, silnú komunitu a priateľstvá na celý život... Falcons bol a navždy ostane mojou druhou rodinou. Je to klub, ktorý mi dal neuveriteľne veľa a kde som zanechal kus svojho srdca.“

Andrej dodnes zostáva telom aj dušou hasičom — dnes sa naplno venuje mládeži v DHZ Nižné Ružbachy.

Prvé kroky boli chaos aj komédia

Na svoj úplne prvý zápas si už presne nespomína, no na prvú sezónu má živé spomienky. Prechod z malého partičkového ihriska na veľkú plochu s taktikou a vysokým tempom bol pre neho šok. „Keď si spomeniem, ako mi povedali, nech stojím pred súperovým brankárom, a ja som tam len tak staticky bez pohybu stál... Dnes sa na tom už len smejem,“ spomína s úsmevom.

Nezabudnuteľné sezóny

Prvá sezóna priniesla aj nečakanú kapitolu — po zlomenom rebre sa Andrej ocitol pri mikrofóne ako komentátor prvého domáceho zápasu proti Kežmarku. Vďaka skúsenostiam z hasičského športu si osvojil pravidlá SZFB a odštartoval éru skvelej návštevnosti v Starej Ľubovni.

Špeciálne miesto v pamäti má aj covidové obdobie, keď si klub napriek obmedzeniam vybojoval postup do 1. ligy. Nasledovalo strieborné umiestnenie na Slovak Floorball Cupe 2023 v Bratislave a napokon najúspešnejšia sezóna 2024/2025, v ktorej Falcons v play-off potrápili neskoršieho extraligistu Hurikán Bratislava — jediný tím, ktorý mu dokázal v tej sezóne poriadne skomplikovať cestu.

Dva najkrajšie momenty — mikrofón a palubovka

Andrej má dva silné momenty, na ktoré spomína najradšej — jeden z mikrofónu a druhý z palubovky.

Ten prvý sa odohral v závere prvého domáceho zápasu proti Kežmarku, ktorý vtedy Andrej komentoval. Pár sekúnd pred koncom Falcons prehrávali, keď Džusko Šatala svojím typickým „šmatľavým“ úderom z polovice ihriska vyrovnal. Andrej od emócií vrieskal do mikrofónu a vybehol priamo na plochu — rozhodca ho síce musel upozorniť, no jeho obrovskú emóciu ku klubu prijal športovo a s pochopením.

Hráčsky najkrajší moment prišiel na medzinárodnom turnaji v českom Rožnove pod Radhoštěm, v zápase proti tímu s reprezentačným brankárom Slovenska. Pri štandardnej situácii Dávid naznačil strelu, posunul loptičku Matúšovi Š. a Andrej medzitým oblúkom zabehol popred múr až k bránke. Matúš mu poslal strieľanú prihrávku, Andrej si loptičku vo vzduchu spracoval a zavesil ju brankárovi presne „kde chcel“. Hráči súpera, vrátane Čechov, ktorí boli vtedy míle pred nimi, po zápase len krútili hlavami a riešili, čo si na nich vymysleli. „Na toto v srdci nikdy nezabudnem,“ hovorí Andrej.

Koniec kariéry: rozhodnutie, ktoré neprišlo ľahko

Pred sezónou 2025/2026 absolvoval vo veku 42 rokov náročnú letnú prípravu, no poznačilo ju nešťastné zranenie prsta pri futbale na obecnej akcii, ktoré ho trápilo celú sezónu. K fyzickej záťaži sa pridala aj obrovská vyťaženosť — tréningy dorastu vo Falcons, florbalové krúžky v Jakubanoch, práca s hasičskou mládežou, zamestnanie aj povinnosti okolo domu.

„Na rodinu mi dlhodobo neostával čas a doslova som ju strácal pred očami. V jednom momente som cítil, že už musím z niečoho zľaviť, posunúť štafetu mladším a hráčsku kapitolu s hrdosťou uzavrieť.“

Po poslednom zápase proti Martinu oficiálne ukončil hráčsku kariéru. Ponuku prevziať mužský káder alebo robiť asistenta trénera si veľmi váži, no odmietol — rozhodol sa naplno venovať mladým hasičom a rodine.

Kabína chýba, kontakt zostáva

„Kabína Falcons bola vždy plná emócií, humoru a chlapskej energie,“ hovorí Andrej. S bývalými spoluhráčmi zostáva v kontakte a do haly sa rád vracia — už len v role diváka alebo komentátora.

Medzi spoluhráčmi obzvlášť vyzdvihuje priateľstvo s Džuskom Šatalom a Jakubom Romanom, s ktorými ho spájali nielen zápasy, ale aj partičky kariet a šípok po tréningoch. Kabína si so sebou nesie aj množstvo historiek, ktoré podľa Andreja „musia radšej zostať v kabíne“ — spomína napríklad na povestný výjazd s Dávidom Rusnáčkom, ktorý sa stal legendárnym.

Ako sa zmenil florbal

Za roky Andrejovho pôsobenia prešiel florbal veľkou premenou — z malého priestoru bez väčšej taktiky sa vyprofiloval na rýchly, atletický a profesionálne riadený šport. Klub pritom stavil na vlastnú mládežnícku základňu — príkladom sú brankár Simon Matlák, ktorý pokračuje v Brne, alebo Rasťo Magera, pôsobiaci v juniorskej švajčiarskej extralige.

Druhá kapitola: tréner mladých hasičov

Dnes sa Andrej naplno venuje mládežníckemu hasičskému športu v Ružbachoch, ktorý po covide potreboval nový impulz. Popri trénerskej licencii pre florbal získal aj kurz inštruktora zjazdového lyžovania a všetky metodické poznatky aplikuje pri tréningu hasičskej mládeže. Okrem trénera funguje aj ako manažér — zháňa financie, sponzorov, dresy aj dopravu pre 27 detí, ktoré aktuálne trénuje.

„Najviac ma napĺňa vidieť ich obrovský pokrok, radosť z pohybu a to, ako tvarujeme ich charakter... No treba poznamenať, že to robím aj pre svojho syna Andreja, na ktorého som nesmierne hrdý a vidím, že je hasičom telom aj dušou po mne.“

Odkaz na záver

Svoju kariéru vo Falcons zhrnul Andrej jednou vetou: „Bola to neuveriteľná, krásna a spanilá jazda plná nezabudnuteľných zážitkov, veľkých víťazstiev, ale aj sklamaní a pádov, ktoré nás však vždy iba posilnili.“

Na záver rozhovoru nezabudol na jedno dôležité poďakovanie: „Klubu, vedeniu, fanúšikom a chalanom patrí jedno moje obrovské ĎAKUJEM! Špeciálne a najväčšie poďakovanie však patrí mojej rodine a najmä manželke. Počas mojej športovej kariéry si so mnou dosť užila a viackrát ostávala s deťmi sama... Preto jej patrí obrovské ďakujem za trpezlivosť a zároveň aj prepáč.“

Mladej generácii odkazuje, že výsledky bez driny neexistujú: „Keď padneš, postavíš sa, budeš silnejší a ideš ďalej. Iba tak v športe aj v živote niečo dosiahnete.“